Lo-Fi Noci

Zhudobnená úprimnosť dotiahnutá do strašidelných rozmerov. Hlbiny, do ktorých sa ponárajú asi iba domáci väzni dnešnej doby. Hudba, v ktorej sa dá dostať tak blízko k vlastnému vnútru, až to začína zapáchať, a byť nepríjemné. Album ako tento môže vzniknúť iba ak sa zabudne na hudobné špekulantstvo, a úplne sa otvorí priestor pre to autentické smutno týchto dní. Sú to piesne, ktoré Ujko nerobil pre ľudí, ale pre seba, pretože nemohol vydržať ich ďalej väzniť vo svojom vnútri.

Ujko je Mišo Ormos. Ujko ešte stále nie je dosť opitý, hrá na gitare strachom dní, lebo ešte stále niečo cíti. Jeho pivo nie je dosť studené, jeho hudba nie je dosť nahlas, on by chcel sedieť na balkóne, ale nemá balkón. Spieva s emóciami, v ktorých celý svet dostáva možnosť zažiť strach z budúcnosti. Strach, ktorý mala doteraz v sebe hlavne mladá generácia kvôli klimatickým zmenám. Ujkov album je definícia úprimného a osobného vyjadrenia. Je zavretý vo svojom byte ako vo svojej duši, ako celé ľudstvo, a sníva. Je to strašidelný živý sen o svete, v ktorom prežívajú všetci svoju kolektívnu psychózu. Za oknom sa približuje smrť, a každý je vlastne nepriateľ. Je to príbeh paranoje dystopického začiatku nového desaťročia, na ktorý sme čakali s vidinou lepších časov. Neprišli.